Zombie-apocalipse

Volám sa Damien a bol som obyčajný teenager len pred pár rokmi. Začalo to keď som mal sedemnásť. V správach sa začali objavovať zmienky o tom že ľudia v noci zazreli na ulici obrovské tiene podobné plazom a o pohryzených ľuďoch ktorý mali v krvi nejaký zvláštny jed a tvrdili že ich na ulici pohrýzla nejaka obrovská jašterica. Ludia týmto veciam neverili a hovorili že tý ludia sú blázni. Ja som hovoril to isté do jednej noci po ktorej som bol donútený zmeniť názor. Išiel som v noci domov z párty v Bratislave. Ja som býval na dedine neďaleko Bratislavy , v dedine ktorá sa volala Rovinka . Vystupoval som z autobusu a vydal sa smerom domov bolo to docela ďaleko cez pole ale ja som nemal strach. Z čoho by som mal strach z obrovských jašteríc ? , pomyslel som si ironicky. Vtom som začul predo mnou nejakí hluk trochu som pobehol dopredu aby som videl za kriky ktoré mi bránili vo výhlade. Naskytol sa mi pohlad na muža držiaceho nejaku modro svietiacu vec bojujúceho z obrovským jašterom. Vždy keď svetlo dopadlo na obrovského jaštera z bolestným zasyčaním neuveriteľne rýchlo odskočil. Po chvíli sa mužovi podarilo na jaštera namieriť svetlo celé. Jašter sa z bolestným syčaním začal zvíjať v kŕčoch. Muž vytiahol pištoľ a namieril ju jašterovi na hlavu. " Maj sa Lis...! " nestihol dopovedať lebo som sa k nemu vrhol aby som toho krásneho šupinatého tvora zachránil. Vyrazil som mu pištoľ a on na mňa prekvapene pozrel . Tento moment zaváhania využil jašter a chladno lesknúcimi sa drápami mu rozpáral brucho. Z nechutným mlasknutím na zem dopadli mužove vnútornosti a po pár sekundách spadol muž tiež. Z výkrikom som sa vrhol do zadu ale zachytil som sa o koreň spadol som a tvrdo si udrel hlavu. v sekunde stál jašter na mojej hrudi a rozštiepeným jazykom ochutnával vzduch pred mojou tvárou. Svojimi žltými očami sa zadíval do mojich zelených a mňa sa zmocnil zvláštny kľud. Vtom tak rýchlim pohybom že som sa nestihol ani zľaknúť a uhryzol ma do ramena. Zareval som a ohnal sa po jašterovi lakťom ale on neuveriteľne rýchlo odskočil dozadu. K môjmu obrovskému úžasu sa v polovici skoku premenil na človeka. Presnejšie ženu. Dievča. A pekné. Poslednú vec ktorú som si uvedomil predtým než sa svet rozplynul v temnote boli jej nádherné pery. ............................................................................................................................................ Zobudil som sa v tmavej miestnosti. Pohol som sa aby som sa poobzeral ale z ramena mi vystrelila taká bolesť až sa mi zahmlilo pred očami. Neovládol som sa a zareval som tak strašne až zo stropu odpadlo pár kúskov hliny. Do miestnosti - tunela ? - vbehlo dievča zo včerajška a povedala "Pssst! Nekrič. Uvolni svaly a prestane to tak bolieť. " pozrela na mňa láskavo. okamžite som zabudol na bolesť a zadíval sa na ňu uchvátený jej jantárovýmy očami... JANTÁROVÝMY ??? Ludia nemajú jantárové oči !!! Vtom som si vzpomenul na všetko čo sa včera stalo. vydesene som sa na dievča pozrel. "Kto si ? A čo odo mňa chceš ?" opýtal som sa rozklepane. Dievča sa na mňa pousmialo a povedalo "Neboj sa . Neublížim ti " " Nie ? Včera si s tým nemala problém. " povedal som. "Čože ?" nechápavo nakrčila obočie "Jaaj , tamto . Nie, nie ty to nechápeš. To nebol útok ale odmena." pokračovala. "Odmena? Takto si ty predstavuješ odmenu?" opýtal som sa vyjavene. "Nakazila som ťa." povedala a tvárila sa akoby to vysvetľovalo všetko. "Nakazila ?" opýtal som sa s povzdychom. Toto vysvetľovanie bude zjavne veľmi únavné. "Aha. Ty nič nevieš." povedala. "Tak by si mi mohla niečo povedať."odsekol som naštvane "Začni trebárs tým jak si sa premenila na tú jaštericu , kde to som a čo si so mnou urobila." "Ok , zoznámim ťa z naším svetom." povedala "My sme zmutovaní ľudia, máme v krvi nejaký jed ktorý pôsobí na naše mozgy tak získavame schopnosti daľeko za možnosťami ľudí: sila, rýchlosť, silné zmysly, rýchle hojenie, a každý z nás má ešte jednu najsilnejšiu schopnosť - telepatia, telekinézia, pyrokinézia, cyrokinézia, videnie do budúcnosti, a niektorý dokážu rozprávať z plazmi, levitácia, neviditeľnosť, elektrická manipulácia, manipulácia rádioaktivitou, teleportácia, vidia cez steny, komunikácia zo strojmi; toto sú všetky zaznamenané schopnosti. Môžeš mať ale iba jednu.A naša najzaujímavejšia schopnosť je zmena na Jaštera hovorí sa tomu Lizardshapeshift - skrátene Lizard v tejto podobe ale nemôžeš použiť svoju psychickú schopnosť.Navyše vidíme po tme lebo na svetlo nemôžeme ísť - páli nás UV. Navyše zlato z nás saje silu keď sa nás dotýka a striebro nám zabraňuje sa meniť na Lizarda. Pred nedávnom jeden hlupák dovolil aby sa o nás dozvedela vláda a tá z nás chce spraviť armádu a premôcť svet. Ak sa tebe nechce stráviť celé nekonečno vraždením nevin-" Prerušil som ju "Akože ak sa mne nechce ? však to sa týka vás nie mňa!" "Tým pohryzením som ťa nakazila naším jedom. Preto tak bolí. Do dvoch dní sa premeníš na jedného z nás. Preto som povedala že to je dar."vysvetlila. "Povedala si že to je odmena." opravil som ju " a čo ak sa nechcem stať jedným z vás?" pokračoval som. "Ty nechceš ?"spýtala sa smutne. "To bol iba otázka. Páči sa mi to ale čo moja rodina ?" "Už sa s nimi nemôžeš vidieť aby si ich neohrozil." povedala tak zvláštne smutne. "Neohrozil čím ?" spýtal som sa. "Ak sa o nich dozvedia Lovci..." "Aký lovci?" "Zabijaci poslaný vládou. Taký ako si videl včera. Skoro ma zabil , zachránil si ma." povedala. "To nič. Vždy som miloval jašterice."usmial som sa.Dievča sa rozosmialo jasným smiechom. "Vieš že ani neviem jak sa voláš?"opýtal som sa prekvapene keď som si to uvedomil. Dievča sa usmialo a povedalo "Volám sa Lisa." "Lisa ? Pekné meno." povedal som z úsmevom "Ja som Damien." "To je docela neobvyklé meno. Damien. Ale páči sa mi." povedala Lisa. "Díky." usmial som sa na ňu. "Kde to sme ?" spýtal som sa. "V mojej nore. Sama som ju vyhrabala." odpovedala Lisa. "Vyhrabala?"opýtal som sa nedôverčivo. "V podobe Lizarda máš silu a rýchlosť o ktorej sa ti ako človeku ani nezdalo. Môžeš chodiť po stenách, Tvoje zmysly budú neuveriteľne ostré, zacítiš najmenšie zmeny v pachu vzduchu. Tma pre teba bude ako poludnie. Ale ak cez deň výdeš von dostaneš strašné kŕče a neskôr zomrieš. Ak sa budeš dotýkať zlata bude z teba vysávať silu dokým s teba nebude normálny človek, keď prerušíš kontakt vrátiš sa do normálu." "Už sa teším."uškrnul som sa.Lisa sa tiež usmiala ale hneď zvážnela "Ďaľšie dva dni ale budú utrpenie aké si ešte nikdy nezažil.Teraz spi."povedala. Zavrel som oči a spal občerstvujúcim spánkom do rána ďalšieho dňa. ............................................................................................................................................ Zobudil som sa zo strašnou pulzujúcov bolesťou v ramene. Márne som sa snažil ovládať, kričal som z celého hrdla. Lisa vbehla do izby a začala ma utišovať "Pššt. To bude dobré uvidíš." sadla si na postel vtiahla si moju hlavu do lona a začala ma utišovať. Nakoniec som sa dokázal ovládnuť a obmedzil som svoj krik na občasné stony vychádzajúce spomedzi mojich zaťatých zubov.Nasledujúce dva dni neboli o nič lepšie, jediné čo som dokázal vnímať bola bolesť a Lisine červené pery z ktorých vychádzali povzbudzujúce vety. Nemohol som jesť ani piť ani spať. Tie dva dni boli ako peklo.Na konci druhého dňa som dokázal zaspať nepokojným spánkom. ............................................................................................................................................ Na tretí deň som sa zobudil a cítil som sa docela dobre. Skúsil som sa pohnúť a bolesť sa nedostavila. Posadil som sa a poobzeral sa. Bol som v malej a chladnej miestnosti z hlinenými stenami a úzkym východom vedúcim do tunela. Cítil som sa dobre ale niečo nebolo v poriadku. Vtom ma to udrelo medzi oči ako kladivo. Videl som aj keď v izbe nebolo svetlo. Neďaleko odo mňa bolo zrkadlo a keď som sa do neho pozrel zalapal som po dychu. Zo zrkadla sa na mňa pozeral krásny žlto-oký chalan z pleťou bez jedinej vyrážky. Vstal som a uvedomil som si že som nahý ,vstal som a pozrel sa na seba a skoro som sa nespoznal. Po celom tele som mal dokonale vypracované svaly, rana na ramene bola preč. Za mnou sa ozvalo zašramotenie, otočil som sa tak rýchlo až to prekvapilo aj mňa samého a stála tam Lisa trochu vykoľajene na mňa pozrela a povedala "Doniesla som ti šaty" kým to hovorila neuniklo mi že si ma rýchlo obzrela. Trochu očervenela a hodila mi balík môjho oblečenia a ja som ho, aj keď letel rýchlo bez problémov zachytil. Zdvorilo sa otočila a ja som sa obliekol. "Poď so mnou." povedala a vošla do tunela. "Kam ideme?" spýtal som sa a zadíval sa na chrobáka lezúceho po zemi. Jeho kroky som počul zreteľne ako dupot človeka. "Ideme cvičiť. Musíš sa naučiť ovládať svoje schopnosti." odpovedala. "OK." odpovedal som a nadšene som sa rozbehol za ňou uchvátený rýchlosťou ktorú som vyvinul. ............................................................................................................................................ Došli sme ku koncu tunela. Boli tam malé drevené dvierka Lisa ich otvorila, vošla a natiahla si chrbát. Vošiel som tiež a poobzeral sa. Boli sme v malej miestnosti bez okien. Zvláštne, cítil som zimu ale nebola nepríjemná, nevadila mi.Lisa sa ku mne otočila a povedala "Toto bude miesto tvojej prvej premeny." "Dobre , ako nato?" opýtal som sa. "Musíš uvolniť to zviera v tebe." "Čoo?" opýtal som sa nechápavo. "Teraz keď si Lizard máš v sebe zvieraciu stránku. Tvoja ľudská stránka ju drží na uzde , musíš ju vypustiť." "Dobre, pokúsim sa."povedal som. Zavrel som oči a sústredil sa až potom som si uvedomil že niekde vo mne je niečo čo chce bežať, trhať a vykričať do sveta svoje sebavedomie. podvedome som to ale držal na uzde. Pokúsil som sa tomu dať volnosť ale vždy keď sa zviera predralo do predu človek vo mne trhol retazou a nepustil ho dalej.Frustrovane som zavrčal. "Nejde to!" "Poď sem."povedala Lisa. Podišiel som k nej a ona ma chytila za ruky a potiahla k sebe "Pozri sa mi do očí." povedala. Pozrel som do jej jantárových očí a zviera vo mne vyrazilo na povrch. Spadol som na všetky štyri a dopadol som už ako Lizard. Bolo to neuveriťelné. Zavalili ma pachy a počul som pohyb dážďovky v hlinenej stene vedľa mňa.Keď som pozrel na kameň dokázal som rozoznať každú najmenšiu skulinku a ohyb. Vedľa mňa dopadla na zem Lisa a povedala "Poď, musíš si vyskúšať boj v tejto podobe." Trochu nervózne som prikývol "Dobre."a v tom som si uvedomil že som to nepovedal, ale zasyčal a Lisa syčala tiež , napriek tomu som jej dokonale rozumel. Lisa sa prikrčila a zasyčala, ja som spravil to isté. Napol som svaly a vrhol sa po nej. Ladne mi uhla a zasiahla ma päticou ostrých drápov do ľavej nohy spadol som na chrbát a než som sa stihol zľaknúť ležala na mne a zubami mi zvierala krk. Premenil som sa na človeka - to kupodivu išlo ľahko - a povedal "Dobre, vzdávam sa." premenila sa tiež a víťazoslávne sa uškrnula "Máme veľa práce."