Zombie-apocalipse

Zapípanie interkomu ma vytrhlo zo švorhodinového a rozhodne nedostatočne dlhého spánku. Nemal som to s tým maratónom prehnať. A zrovna keď ideme von. Zo zakliatím som vypol interkom, ale ten pípal ďalej. Pozrel som zmätene na neho. Prečo neprestal? Na obrazovke blikalo tlačidlo SPRÁVA. Stlačil som ho a z interkomu sa ozvalo "Dobré ráno, toto je Kapitán Thomas. Dnes dorazíme do mesta. Prosím všetkých pasažierov aby si zavreli závory na oknách a boli pokiaľ možno potichu. Dnes ideme na prieskum. Prosím všetkých prieskumníkov aby sa pripravili, za hodinu vyrážame. Ďakujem za pozornosť." No super. Len hodina. Stlačil som tlačítko a na okne sa zasunul kovový plát. Vstal som a zo skrine som si zobral svoje bojové oblečenie. Maskáčová bunda, nohavice, vesta zo spústov vreciek plných zásobníkov a liekov z obväzmi a čierna čapica. Nakoniec som si zaviazal moje vojenské boty a pripol si opasok z obomi mojimi zbraňami a nožom. Na chrbát som si hodil batoh zo zásobami na jeden deň a pár vecami čo sa mi budú hodiť. Do popruhu som si dal páčidlo - moju zbraň na blízko a dosť užitočný nástroj. Vyšiel som von zo svojej kajuty a tam stál Mike s prstom na mojom zvončeku. Prekvapene na mňa pozrel a povedal "Čau, zrovna som ti išiel zazvoniť." "Všimol som si." povedal som "Poď sa najesť." pokračoval som. Vošli sme do jedálne a zobrali si jedlo. Kde sme si sadali pozrel som na hodinky. "Máme desať minút."povedal som a zrýchlil som prežúvanie ovsených vločiek. Stihli sme to za osem minút a pri východe už stáli Seth s Tomom, Kapitán, Carmen, moja mama, Mikova mama, Mikov otec - Arnold, Peter - Mikov brat, Navigátor, James a... Karolína. Keď sme boli všetci, kapitán prehovoril "Budete v tímoch takto: Seth s Mikom, Tom s Arnoldom a Peter s Chrisom. Ostatný zostanú tu. Peter, Chris!" "Áno, pane?" opýtal sa Peter. "Vy pôjdete bez štvorkolky.""Do kelu!" povedal som a Mike na mna urobil posmešné gesto. Potichu som zavrčal a ukázal mu prostredník. "Tak ideme." povedal Peter keď ostatné týmy odfrčali. Vyrazili sme do ulíc. Nič zvláštne, žiadne hordy zombií, žiadne barikády ľudí ktorý prežili. "Podľa mapy" povedal Peter "je základňa asi pol kilometra od nás. Tam." ukázal. "Aká je misia?" spýtal som sa. "Prieskum. Ak sú niekde ľudia, tak sú tu."odpovedal. Došli sme k základni. Prešli sme pár závorami až sme sa dostali k masívnym dverám z ocele. Peter k nej podišiel a zaklopal na ňu plochou čepele svojho japonského meča - Wakazaši. "To neodpálime." podišiel k kódovej klávesnici "A inak sa tam nedostaneme. Čo budeme robiť?" Pozrel som na tú klávesnicu. Všimol som si že pri nej je malá lesklá plôška. Infraport. "Máš laptop?" opýtal som sa Petra. "Hej, načo?" "Daj mi ho." pokrčil plecami, vytiahol z tašky malý notebook a podal mi ho. Otvoril som ho a prihákoval sa ku klávesnici. Začal som sa presekávať cez firewally a prekvapilo ma že vojaci nemali lepší software. Po chvíli sa dvere ticho rozišli do stien. "Ako si to dokázal?" opýtal sa Peter. "Naučil som sa to u Jamesa." pokrčil som ramenami. "Tak poďme." povedal Peter. Vošli sme dnu a vyšli sme po kovovej chodbe dovnútra. "Aha." povedal som a strhol zo steny plán budovy. "Zbrojnica a sklady sú tadeto." ukázal som dole chodbou. "Tak po..." bol prerušený nízko položeným jakotom. Takto sa ohlasovali zombie keď uvideli korisť. "Musíme sa vrátiť..." zakričal Peter a otočil sa, ale keď sa pozrel k východu hlas sa mu zadrhol. "No do kelu!" povedal. Medzi nami a východom boli zombie. Desiatky zombie. "Máš plán B?" opýtal som sa "Cez nich sa nedostaneme." pokračoval som. "Je tu druhý východ?" opýtal sa. "Tadeto!" ukázal som. "Zdrž ich a ja otvorím. Potrebujem trochu času!" Rozbehli sme sa dole chodbou preč od relatívne pomalých zombií. Za chvíľu sme dobehli ku dverám a Peter mi hodil laptop. Otvoril som ho a začal spúštať procedúru otvárania dverí. Bol som asi v polovici keď spoza rohu vynoril jačiaci dav ghúlov. "Nevšímaj si ich! Pokračuj! Ty nás môžeš zachrániť !" povedal a vytasil meč. Snažil som sa sústrediť ale keď mi pri nohe cvakala zubami odseknutá hlava bolo to veľmi ťažké. Peter ladne stínal hlavy nemŕtveho davu a keď bola procedúra hotová na 99 percent, zakričal som "Už len sekundu!" otočil sa na mňa a usmial sa "Výbor... áááááhh!!!" zareval zrazu. obzrel som sa a videl so ako ho jeden zombie hryzol do ruky. Peter mu rozsekol hlavu mečom ale daľší ho zrazil na zem. V tom okamihu zapípal počítač otvárajúc dvere ale ja som si ho nevšímal vytrhol som z batoha páčidlo a zombíovi ležiacom na ňom som roztrieštil hlavu silným úderom. "Bež!" zakričal Peter "O mňa sa nestaraj!" "Nenechám ťa tu!" zareval som. "Musíš ! Som nakazený, aj tak zomriem! Musíš sa zachrániť už kvôli Karolíne! Odkáž Mati... že som ju miloval." povedal s ja som ho počúvol a vyšiel von a poslednýkrát sa obzrel. Peter tam ležal a vyťahoval niečo z vrecka. Ako som sa pozeral dozadu zakopol som a tak si udrel hlavu až mi pred očami zavírili hviezdičky. Snažil som sa zdvihnúť ale zvony bijúce v mojej hlave mi v tom zabránili. Videl som ako pár zombii vyšlo zo základne a ako spadli z hlavami pre strelenými guľkami z Petrovej pištole. Predtým ako sa svet rozplynul v prázdnote vnímal som už len ako sa mi do tváre oprela vlna tepla a ako sa od východu ozval výbuch. Potom bola už len tma. ............................................................................................................................................ Prebral som sa na jakot zombií. Ako sa mohli dostať do HOPE-u? Vtom som si vzpomenul na to čo sa stalo. Otvoril som oči a bola už noc. Poobzeral som sa a ani nie na dosah ruky odo mňa bol zombie a naťahoval sa. Zajačal som a kopol ho do brucha. Trochu sa zapotácal ale hneď po mne zase išiel. Ale to som už mal vytiahnuté páčidlo a prebil som mu hlavu. Pozrel som tam kde bol vchod do základne. Bol zborený. Tak to bol ten výbuch! Peter sa odpálil a tak zabránil ghúlom aby sa ku mne dostali keď som bol omráčený a tak zabil aj seba a tak zabránil tomu aby sa sám stal ghúlom. Bol to Hrdina. Zomrel kvôli mne. Hryzli ho keď som mu niečo povedal. Je to moja vina! Spadol som na zem a oprel sa o stenu a preplakal celé hodiny. Bolo mi jedno že môj plač alarmuje zombíov. Bolo mi jedno keď sa objavili predo mnou z rukami natiahnutými a čeľusťami spustenímy. Bolo mi jedno keď pri mne boli tak blízko že som cítil pach ich rozkladajúcich tiel. Bolo mi to jedno. Vtom som si vzpomenul na Petrove posledné slová "...musíš sa zachrániť už kvôli Karolíne!" Čo tým myslel? Začalo mi to vŕtať v hlave a už mi to nebolo jedno. Prežijem. Prežijem už len kvôli jeho poslednému prianiu. Zombie už boli tak blízko že som videl ich rozlámané zuby. Vytiahol som revolver a strelil toho najbližšieho do hlavy. Bol odo mňa asi meter. Normálne by som jačal od strachu a triasol sa ako osika ale teraz nie. Bol som chladný ako kus ľadu. Niekde vo mne sa vypli emócie a ja som strielal metodicky jedného ghúla za druhým priamo do čela bez toho aby mnou prešlo zachvenie. Keď som mal prázdny bubienok schoval som revolver a hadovito rýchlym pohybom som vytasil nôž a bodol najbližšieho nemŕtveho do oka. Bolo to tak rýchle až to prekvapilo aj mňa. Rozvážne som si otrel nôž a zastrčil ho. Bol som v ulici sám len z kopou mŕtvych tiel. Poobzeral som si ich a niečo vo mne sa vrátilo do normálu. Predklonil som sa a vracal som koľko som vládal. Potom som kľačal na kolenách a iba vracal a vracal. Po chvíli som sa otrel, vstal som a nabil revolver. Musím sa dostať na HOPE ak sa jeden z týmov nevráti do polnoci alebo neodpáli svetlicu, HOPE odíde. Vysielačka sa mi rozbila ale svetlice mám. Ale musím odísť za chvíľu sa sem prihrnú zombie, prilákaný hlasom boja. Zobral som zo zeme páčidlo a po chvíli váhania aj Petrov meč. Z diaľky som začul jakot, tak som radšej rýchlo vstal a rozbehol sa poza roh do jedného z vežiakov. Vbehol som dnu a zavrel za sebou dvere. Zrazu to za mnou zajačalo. Zľakol som sa a vystrieľal do zombieho skoro poľ zásobníka z Glocku. Ešte šťastie že mám tlmič. Vybehol som po schodoch na strechu a vystrielal všetky svetlice do vzduchu. Teraz určia moju polohu a prídu po mňa. Po chvíli začul som hukot motorov HOPE-u. Super, teraz stačí zbehnúť dole. Bežal som po schodoch až k východu. Opatrne som otvoril dvere a hneď uskočil z namiereným glockom v prípade že by tam stál zombie. Keď sa nič nedialo vyšiel som na ulicu a postavil sa do stredu cesty. V diaľke som videl svetlá HOPE-u. Vtom som uvidel že sa ku mne z tieňa približuje nejaky tieň. Keďže nekričal, nebol to zombie, ale aj tak som bol opatrný. Vytiahol som pištoľ a zakričal "Haló?". Tieň odpovedal zavrčaním. Tak toto bolo čudné. "Kto ste?" opýtal som sa. Tieň zavrčal zreteľnejšie a pohol smerom ku mne. "Stáť!!" zakričal som ale tieň sa pohol rýchlejšie "Stoj inak strieľam!" tieň sa vrhol neuveriteľne rýchlo dopredu a ja som ho konečne uvidel v svetle svetlice. Bol... bolo TO hrôzostrašné. Ohavná obluda, ale nebol to zombie, ak keď ho pripomínal pachom. Jeho telo bolo pokryté zelenými šupinami a podobnými výrastkami ako na pancieri krokodíla. Bol veľmi rozložitý, v ramenách bol dvakrát širší ako ja. Jeho ruky, ktoré sa zakončovali prstami s obrovskými drápami , mu siahali po kolená jeho abnormálne krátkych nôh. Bol vysoký asi ako ja ale to bolo kvôli tomu že jeho hlava bola divne posadená vpredu na hrudníku, podobne ako u opice. Mal širokú papuľu plnú dvoj centimetrových zeleným slizom pokrytých zubov a z chrbta sa mu tiahli dva ostnaté hrebene až nad oči, ako nejake bizarné obočie. Na chrbte mal síce veľké šupiny ale na bruchu boli menšie a mali bieli odtieň. Vyzerali mäkšie, takže to je možná slabina. Vrhol sa smerom ku mne, tak rýchlo že som ani nestihol streliť a vrhol som sa smerom dozadu takže jeho masívne drápy neodsekli moju ruku, ale iba mi vyrazili pištoľ tak že letela cez celú ulicu do tieňa. V mojom vnútri sa zase niečo preplo a ja som vytasil páčidlo, švihol ním smerom k jeho hlave, ale po údere páčidlo odskočilo z vysokými vibráciami a tiež letelo kdesi do neznáma. Zajačal - asi ho to bolelo - takže cíti bolesť!!- a vrhol sa po mne. Odskočil som dozadu a vytiahol revolver, ale on po mne vyrazil druhou rukou takže som musel uskočiť. Dopadol som , chytil balans, namieril a vypálil výbušnú guľku ráže.11 smerom k jeho ramenu. Zasiahla, ale neprerazila. Očividne sa ale energia výbuchu preniesla dnu , lebo netvorovy sa divne pokrivilo rameno a on jačiac bolesťou spadol na zem. Namieril som mu na hlavu ale on sa už stihol postaviť a zúrivo po mne vyrazil pazúrmi zdravej ruky. Skočil som dozadu ale zakopol som a - už druhíkrát!!- si udrel hlavu. Našťastie som nemal žiadny otras mozgu inak by ma ten hnus rozsekal. Už bol pri mne a naťahoval sa drápami aby mi spravil menšiu chirurgickú úpravu na tvári ale ja som ľavou rukou vyrazil dopredu a udrel ho do rozbitého ramena a druhov som vyťahoval nôž. Po mojom údere stratil chuť ma zabiť a z bolestným vytím sa zo mňa skotúľal, takže som mal čas mu vraziť ten nôž do brucha. Zajačal ešte viac a vrhol sa na mňa. Už som sa chystal že budem nútený naučiť sa lietať po kúskoch, ale tú obludu rozflákala dávka z rotačného gulometu na HOPE. Prekvapivo som prežil. Svet sa mi začal nejako rozplývať a ja som vďačne vplul do sveta temnoty, ktorý mi pomohol zabudnúť na to čo som prežil.